29.8.-30.8.2018 - Nízke Tatry

Túra po hrebeni Nízkych Tatier
29.august – Výročie SNP – členovia a priaznivci KST Lučatín sa rozhodli uctiť si tento sviatok dvojdňovým prechodom Nízkych Tatier zo Šumiaca po Čertovicu.
V stredu ráno o 6.40 hod. nás ako prvá pred obchodom čakala naša šoférka Zdenka. Postupne poprichádzali všetci ôsmi prihlásení turisti. (Štefan si príchod „precvičil“ už o jeden deň skôr ☺). Na Šumiaci sme vystúpili krátko pred ôsmou. Aby sa dalo kráčať po hrebeni, museli sme sa naň najprv dostať. Slnečné ráno, svieži vzduch a maličký štamperlíček nám roztiahol pľúca, vlial energiu a zvýšil nedočkavosť po prvých výškových metroch. Prvá zastávka na rannú kávu bola v novej horskej chate pod Kráľovou hoľou. Nachádza sa na Prednom sedle (1451 m.n.m.), približne v polovici výstupovej trasy, na križovatke cyklistického a modro značeného turistického chodníka zo Šumiaca na Kráľovu hoľu (1964 m). Viac ako tisícmetrové prevýšenie preverilo naše odhodlanie. Odmenení sme boli krásnymi výhľadmi. Takých nás čakalo počas dvojdňovky ešte veľa. Z Kráľovej hole pokračovala trasa po „rovine“ – v porovnaní s tým, čo sme už prešli. Ani sme sa nenazdali a mali sme za sebou vrchol Orlová, minuli sme Bartkovú a pred nami bolo už len klesanie do Ždiarskeho sedla na útulňu Andrejcová. Čo sa týka kondície prišli sme pomerne skoro - asi o druhej popoludní, ale obsadenosť chaty bola cca na 90%. Našli sme posledné 3 miesta na matracoch a 4 miesta na drevenej podlahe. Krásne počasie a voľný deň sa rozhodlo využiť viac ako 80 ubytovania chtivých turistov. Príjemné teplé popoludnie sme využili na ručný zber čučoriedok pre našu šoférku Zdenku. Útulňa nám ponúkla to pravé turistické dobrodružstvo – občerstvenie u chatára v podobe čapovaného piva a strechu nad hlavou. Nič viac – preto sa zišli spacáky aj karimaty, ktoré sme vyniesli na chrbtoch. Turisti, ktorí prišli neskôr si rozložili stany, príp. spali pod hviezdnou oblohou. Tak to už na útulniach býva – kto skôr príde, ten spí na prični. Mali sme šťastie. Štefan to „zapichol“ večer krátko po šiestej.
Ráno sme si nenechali ujsť východ slnka, síce sme nemali najvhodnejšie miesto, pretože slnko vychádzalo spoza Orlovej. V diaľke bolo matne vidieť Tatry. Na cestu sme sa ešte osviežili v prameni, doplnili zásoby vody, rozlúčili sme sa s príjemným chatárom (samozrejme kávičkou) a o siedmej sme vyrazili. Takto ráno sa dobre šľape, nie je teplo a od chrbta nás príjemne hreje slniečko. Jediné čo nás otravuje sú kríčky čučoriedok a brusníc, ktoré nám vkuse bijú do lýtok a to ani nehovorím o kosodrevine, cez ktorú sme sa predierali pri výstupe na Heľpiansky vrch (1586 m). Ale príroda je tu nádherná. Po asi hodine sme sa dostali do sedla Priehybka (1468 m) a odtiaľto nás čakal strmý výstup na dnešný najvyšší bod a to na Veľkú Vápenicu (1691,2 m). Zostup z tohto kopca nie je najľahší – je strmý a chodník občas pretínali popadané stromy, ale tých 500 výškových metrov klesania sme zvládli celkom bez problémov. V sedle Priehyba sme natrafili na ohnisko aj s lavičkami, čo nás priam pozývalo chvíľu si tu posedieť a doplniť zásoby energie. Cesta ďalej pokračuje na Kolesárovú (1507,9 m). Strmé stúpanie, ktoré sme si obzerali ešte zo sedla sa nám veľmi nepáčilo, ale nakoniec sme zistili, že to bol len krátky úsek a ďalej cesta viedla mierne do kopca väčšinou cez rúbanisko. Potom nás čakalo len stúpanie na Oravcovú (1544 m) a Zadnú Hoľu (1619 m). Pred nami sa vypínal kopec Homôľka (1659 m), ktorý ale našťastie sme obišli traverzom. Pod Homôľkou sme sa ešte chvíľu predierali kosodrevinou, ale pomaly sme zostúpili opäť do lesa. Za rázcestím Havrania poľana začala dva a pol hodinová „prechádzka“ cez niekdajší les, ktorý zničila veterná smršť a dnes sú už na niektorých miestach len holé stráne. Občas nezáživný pochod spestrilo preskakovanie, podliezanie, či obchádzanie popadaných stromov. K útulni Ramža sme síce došli aj keď nám sa to zdalo ako celá večnosť. Na chvíľu sme sa tu zastavili prekvapil nás náhodný chatár, ktorý túto útulňu spravuje – nasmeroval nás k studničke – opäť sme sa občerstvili doplnili sme zásoby vody a pokračovali ďalej k Bacúšskemu sedlu, ktoré sa nachádza uprostred ničoho na holej stráni. Tento obrázok sme posledné skoro dve hodiny videli všade a už by sme najradšej boli na Čertovici, ktorá je ale ešte stále hodinu cesty od nás. Posledný úsek cez „les“ k sedlu za Lenivou sme išli už len zo zotrvačnosti. Zo sedla vedie asfaltová cesta dole na Čertovicu, kde na nás už čakala naša vodička Zdenka. My sme ale neodolali ponuke občerstviť sa v motoreste a doplnili sme zásoby vypotených tekutín. Zhodnotili sme dnešný náročný úsek ktorý sme zdolali tak asi za 9 hodín, aj keď poznačený úrazom (podvrtnutý členok našej statočnej Ľubici, ako aj otlačené Katkine päty). V konečnom dôsledku sme boli spokojní každý so svojim výkonom, poniektorí si môžu do svojej evidencie doplniť ďalší úsek zvládnutej červenej magistrály.
Z Čertovice sa dá ďalej pokračovať na Ďumbier a odtiaľ prejsť až na Donovaly ale to až nabudúce.