24.10.2026 - Hrochoť

Skupina turistov bola kompletne pripravená do sychravého podpolianskeho počasia – nechýbali nepremokavé vetrovky, pláštenky, turistické palice a batohy. Na okraji lúky v pozadí sme videli pasúci sa dobytok, čo podčiarkuje tunajší horský ráz. Z Kruhov sme odbočili na zvážnicu doprava, popod zalesnený vrch Kruhy. Začalo viac mrholiť, ale farby jesene nás poháňali ďalej. Cesta prechádza priamo rozhraním dvoch svetov. Zo spodnej strany vidíme strmé suťoviská nespútaného pralesa, kde z tieňa vystupujú divoké skaly a prastaré tisy. Z hornej strany nás zase obklopuje hustý, voňavý ihličnatý a zmiešaný les Poľany. Za pár minút sa nám ukázal mohutný andezitový skalný masív Bútľavky. Pomedzi stromy presvitala vysoká, tmavá andezitová veža. Pokračovali sme ku kamennému moru. Tu sa rozprestieral rozsiahly pás naskladaných andezitových balvanov, ktoré postupne zvetrávajú a zosúvajú sa strmým svahom nadol do Hrochotskej doliny. Tu sme mali technickú prestávku, vyrábali sme nové turistické topánky. Za chvíľu sme prišli k majestátnej skalnej veže. Sopečný „sopúch“ -  tento vysoký andezitový pilier je odolným pozostatkom sopečnej činnosti Poľany. Zatiaľ čo okolitá mäkšia hornina bola za milióny rokov odplavená a zvetraná, toto pevné jadro zostalo stáť. Videli sme bútľavý charakter skál. Na povrchu veže sme si všimli členitú, dierkovanú štruktúru plnú výklenkov a dutín. Práve podľa týchto „bútľavých“ skál dostala celá lokalita a rezervácia svoj názov - Pri Bútľavke. Skala je bohato obrastená machom a lišajníkmi a na jej samotnom vrchole sa drží vrstva pôdy s vegetáciou. Za chvíľu v tieni starého lesa sa nám ukázalo skalné okno. Za kmeňmi stromov, v andezitovej skalnej stene sme uvideli charakteristický tmavý oblúk, cez ktorý presvitá svetlo z druhej strany. Skalné okno nie je voľne viditeľné z diaľky, ale je doslova vnorené do hustého bukovo-jedľového porastu na strmom suťovom svahu. Masívny andezitový blok okolo okna je pozostatkom lávového prúdu z Poľany, pričom samotný otvor vznikol postupným zvetrávaním menej odolných častí horniny (sopečných tufov). Za chvíľu sme z vážnice odbočili smerom hore a cez les sme prišli k turistickej značke, potom cez les sme klesali k vrcholu Žiarec. Vrchol nachádza sa v centrálnej časti pohoria (v pod celku Vysoká Poľana), priamo nad osadou Kyslinky v bývalom sopečnom kráteri (kaldere). Klesali sme trochu ešte lesom. Prišli sme na lúku Široké. Bola to rozľahlá horská pláň, krajina sa otvárala do obrovskej trávnatej plochy s nízko vyjazdenou cestičkou, po ktorej sme kráčali. Lúku lemovali hlboké lesy Poľany, ktoré boli na okrajoch spestrené jesennými sfarbenými listnatými stromami, najmä brezami. V pozadí sa začali dvíhať okolité kopce a hrebene Podpoľania, ktoré sa v sychravom jesennom počasí strácali v nízkej oblačnosti. Pokračovali sme lúkami v okolí Kruhov. Tu nás zaujal sírovec na starej čerešni. Odtiaľ už spevnenou asfaltovou cestou sme sa vrátili k autám, kde sa ukázalo konečne slnko a túru sme ukončili.