21.06.2020 Tesárska roklina

Tesárska Roklina a Dúpence
Túra na Strečno bola naplánovaná na 21. júna 2020, no predpoveď počasia bola veľmi nepriaznivá, dážď a stále dážď, tak Ľudmila vyhľadala lokalitu kde malo byť počasie priaznivejšie a bolo tam veľa zaujímavostí a navrhla, aby sme išli pozrieť Tesársku Roklinu s Dúpencami. Tak v nedeľu v skorých ranných hodinám sme nastúpili prvý raz po Pandémia koronavírusu do obecného autobusu a jedného osobného auta v počte 13 turistov a vybrali sme sa na juh Slovenska – Hontianske Tesáre.
Turistickú vychádzku sme začali na stanici Hontianskych Tesárov odkiaľ vedie miestne značenie do Tesárskej Rokliny. Je to nezvyčajná a na slovenské pomery jedinečná roklina. Vznikla pôsobením vody na vulkanické horniny. Nachádzajú sa tu až 4 vodopády, ktoré sú aktívne väčšinou len v jarných mesiacoch, alebo po výdatných zrážkach. Kaňon bol tentoraz vyschnutý, tak, ako to vraj po väčšinu roka býva. Nevideli sme teda ani jeden zo štyroch vodopádov. Po prechádzke rozhorúčenými lúkami sa nám dostalo kamenného objatia a chladného, vlhkého vzduchu. Preliezali sme cez skaly a naplavené drevo, prechádzali sme okolo vytvarovaných kameňov a cez úzky priestor medzi dvomi vysokými skalnými stenami, až na koniec rokliny. Roklina je nepriechodná: musíme sa otočiť a ísť tou istou cestou späť. Na Tesárske Dúpence sme išli lesnou cestičkou a ako prvá nás prekvapila Osemdierka.
Tesárske Dúpence boli umelo vysekané človekom do pieskovcovej horniny. Pravdepodobne slúžili ako skrýše pred Turkami. Mohli byť vytvorené už oveľa skôr, teda asi v polovici 13. storočia. Podrobne ich preskúmal vedec a turista Andrej Kmeť, v roku 1902. Dúpence sú 5 až 6 metrov veľké a 180 až 200 centimetrov vysoké skalné izby. Celkovo sa tu nachádzajú 4 skrýše. Podľa počtu vyhĺbených dier boli nazvané ako Jednodierka, Dvojdierka a najväčšia Osemdierka.
Každá z jaskýň je zaujímavá a výnimočná. Určite mnohých zaujme najväčšia Osemdierka, v ktorej sa nachádzajú aj najväčšie vyhĺbené miestnosti. Prístup do jaskýň nie je jednoduchý, väčšinou treba prejsť cez rebrík, alebo cez natiahnuté lano.
Pokračovali sme po lesnej ceste ďalej. Prešli sme okolo posedu a krmelca a o niekoľko minút sme došli k ďalšej informačnej tabuli, kde sme si prečítali o Osemdierke. Nad tabuľou sa dvíhali mohutné zlepencovo-pieskovcové skaly. Zem okolo nich bola vydupaná a my sme si neboli istí, ktorým smerom sa máme vydať. Osemdierka je totiž tiež dobre ukrytá a od cesty ju vôbec nevidno. Cesta k nej vedie cez šikmú, strmú skalu. V nových skobách je natiahnuté tenké lano a na jednom mieste aj reťaz.
Po lesnom chodníčku sme prišli až k dolnej Jednodierke a Dvojdierke. K dolnej Jednodierke sa dostaneme ľahko – je hneď pri lesnej ceste. Je z časti murovaná a vnútri je niekoľko výklenkov. Na informačnej tabuli sme sa dočítali, že ju obyvatelia obce používali ako pivnicu. Do Dvojdierky vedie krátky drevený rebrík a niekoľko schodíkov vytesaných do kameňa. Izby v Dvojdierke sú priestranné, prepojené dverami – dierou v skale. Druhá izba je osvetlená obrovským oknom, z ktorého je dobrý výhľad po okolí. Po chvíli sme prišli k hornej Jednodierke. Jednodierku z lesnej cesty takmer nevidno. Keby tam nebolo upevnené lano, asi by sme si ju nevšimli. K Jednodierke treba vyliezť po strmej skale. Hore sme sa ešte ako-tak dostali, ale problém nastal, keď sme mali zísť späť dole. Vierka každému pomáhala slovom a navigovala ho, aby ten zostup bol ľahší. Po horolezeckých výkonoch sme prišli opäť k autám a odviezli sme sa do Dudiniec. Tu sme mali na pláne pozrieť si Rímske kúpele a travertíny. Rudo však vymyslel, že pôjdeme pozrieť aj viničky a prejdeme cez kopec k Rímskym kúpeľom. Viničky však boli zatvorené, no cestou sme našli jahody a materinu dúšku. Raritou a vyhľadávaným miestom návštevníkov Dudiniec sú tzv. Rímske kúpele. Aj keď sú dodnes zahalené rúškom tajomstva a legenda hovorí o tom, že sú dielom rímskych vojsk zo začiatku nášho letopočtu, skutočnosť je prozaickejšia: sú oveľa mladšie a vytvorili ich naši prastarí otcovia niekedy na prelome 19. a 20. storočia. V tom čase sa začala vo väčšej miere využívať tamojšia liečivá minerálna voda. Do vaní, ktorých je celkovo 32, totiž pritekala a zasa odtekala voda z prameňa a ľudia tam takto prirodzene absolvovali liečebné kúry. Po navŕtaní ďalších prameňov a odvedení vôd do bazénov sa prítok liečivej vody zastavil a počas 20. storočia prírodné kúpele zostali bez vody. Rímske kúpele sú však dnes pre návštevníkov stále atrakciou a sú jednou zo zastávok náučného chodníka, ktorý predstavuje chránený prírodný útvar Dudinské travertíny. Dudinské travertíny vznikli usadzovaním z minerálnych prameňov, ktoré majú ojedinelé zloženie. Minerálnu vodu podobného zloženia možno nájsť iba v Japonsku a v kúpeľoch Vichy vo Francúzsku. Ide o hydrogénuhličitanovo-chloridovú, sodno-vápenatú vodu s obsahom mnohých významných prvkov ako horčík, fluór, bór, draslík, mangán a jód.
V Dudinciach sme išli na kávičku a koláčik do miestnej cukrárne kde sme mali od parkované autá. Cestou späť sme sa zastavili v obci Bzovík kde sa nachádza mohutná proti turecká pevnosť Bzovík. Vznikla prestavbou cisterciánskeho opátstva založeného okolo roku 1130. O niekoľko desaťročí neskôr tu vzniklo premonštrátske prepošstvo, ktoré sa stalo najväčším feudálnym panstvom v Honte. V 15. storočí bolo viackrát zničené. V roku 1530 sa prepošstva zmocnil Žigmund Balassa, ktorý rehoľníkov vyhnal a v rokoch 1530 až 1546 pôvodný románsky kláštor prestaval na goticko-renesančný hrad s mohutným vonkajším opevnením zosilneným štyrmi nárožnými baštami a vodnou priekopou. Pevnosť bola poškodená na konci druhej svetovej vojny a až v posledných rokoch ju čiastočne zrekonštruovali.
Okrem opevnenia a bášt sa na jej nádvorí zachovali ruiny bývalého kláštora a časť pôvodne románskeho kostola. Miestni obyvatelia tu skúšali streľbu z lukov, tak sme si tiež vyskúšali. Šťastní z pekného a nenáročného výletu sme sa vracali domov.