Obec vznikla počas výstavby zámku v Slovenskej Ľupči. Prvá písomná zmienka pochádza z 24. mája 1424 pod názvom Luchatheu. Neskôr sa názov obce menil na Lwchathyn (1520), Luchetyn (1536), Lucschatyn (1786), až do dnešného názvu Lučatín (1920) – maďarsky Lucsat õ (v roku 2009 sme si teda pripomenuli 585-výročie). Pôvodní obyvatelia boli Slováci, zaoberali sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Nad dedinou, na vrchu Hradište, bolo malé hradisko, ktoré slúžilo ako strážny objekt v dávnej minulosti. V čase tureckých vpádov bol Lučatín súčasťou opevnenia stredoslovenských banských miest. V 18. st. sa obyvatelia začali viac zaoberať ťažbou dreva a jeho dopravou na píly, furmančili aj pltníčili. S rozvojom železiarstva prišla možnosť zaoberať sa i prevozom železiarskych výrobkov, ale aj keramiky, z Ľubietovej. Obyvatelia Lučatína sa venovali aj čipkárstvu. Prácu si hľadali aj v cudzine, odchádzali do Ameriky, Francúzska, Belgicka... Veľkým prínosom pre vzrast životnej úrovne obyvateľstva bola výstavba a prevádzka železnice, kde mnoho mužov našlo zamestnanie. V roku 1873 bola v obci postavená škola a v roku 1892 katolícky kostol.
Ľudová kultúra – kroj, piesne, zvyky zaraďujeme k podkonickému typu, do oblasti Podpoľania, s rozvojom zamestnanosti a nového životného štýlu však postupne zanikala (zač. 20. st.). Čiastočne sa zachovala svojpomocná výroba pletenín a dreveného poľnohospodárskeho náradia. Do 20. st. sa zachovalo aj tkanie handričkových pokrovcov.
Novodobá história je spätá s národnooslobodzovacím bojom počas 2. svetovej vojny, o čom svedčí aj vysoká účasť povstalcov v SNP. Nemci dedinu dvakrát úmyselne podpálili, pričom zhorelo 24 domov a vyše 110 obyvateľov prišlo o strechu nad hlavou. Po vojne dochádza k početnej výstavbe rodinných domov smerov nadol od Kutinského potoka. Na druhej strane mnoho obyvateľov odišlo do miest za lepšími životnými podmienkami a pracovnými možnosťami.
